Ako iste viete, toto leto sme absolvovali skvelý mesačný roadtrip po Nórsku. Takisto už asi viete aj to, ako sme sa dostali k myšlienke vyraziť práve do Nórsko. A ak už viete toto, tak musíte vedieť aj to, ako sme sa natlačili do nášho malého fordu fusion a vyrazili sme na našu vytúženú cestu. Áno, veľmi ťažko. Ale ak to všetko náhodou neviete, tak sa to dočítate práve tu: „Instantná príprava letnej dovolenky“

Bez zbytočných rečí sa teda pustíme rovno na cestu! S dvadsaťsedem hodinovým meškaním, nafúkanými pneumatikami, silnou zásobou rezňov, ale hlavne s veľkým odhodlaním, sme konečne vyrazili. Nálada v aute bola euforická, neuberal na nej ani značný nedostatok priestoru a komfortu v aute. Prvé kilometre cesty skutočne nestoja za reč. Veď diaľnicu Brno – Praha všetci dobre poznáme. Posádka súcití s tlmičmi na aute, tlmiče súcitia s posádkou. Ani sme sa nenazdali, a boli sme niekde pri nemeckých hraniciach. Keďže sme z Brna vyrážali vo večerných hodinách, bol už čas na prvý odpočinok. Našli sme teda pekné odpočívadlo a ustlali si v aute. Najskôr sme sa samozrejme presvedčili o našej bezpečnosti vedľa parkujúcim novým mercedesom zrovna z Nórska (šanca, že nás niekto okradne, pri nich klesala pod nulu). Poistili sme sa ešte vyloženým nožom na palubnú dosku a mohlo sa odpočívať. Lepšie povedané, mohlo by sa odpočívať, keby sme to neodparkovali kúsok od akéhosi veľmi hlučného drum&bass festivalu. Čo sa týka posádky na zadných sedadlách, tým to bolo zrejme celkom jedno, pretože od vtedy ako sme vyrazili, v podstate ešte nerozlepili oči. Ja (šofér) s Lindou (navigátor – delegát – zabávač – provianťák) sme si v rámci možností aspoň na chvíľu zdriemli, aby sme nabrali dostatok síl na pokračovanie v ceste. Keď sme sa zobudili, vonku už svitalo. Najvyšší čas vyraziť. Pokračovali sme teda nemeckými diaľnicami priamo smer Dánsko. Keďže v zásade neholdujeme nemeckej hudbe, prišiel čas vyskúšať pripravené, poctivo napálené cédečká našich obľúbených interpretov. Ukázalo sa, že autorádiu napálené cédečká vôbec nechutia, a poradí si len s originálmi. Tými originálmi, ktorých sme mali presne…presne jeden kus. Týmto pozdravujeme chalanov z From Our Hands, ktorých skvelú hudbu sme počúvali celý mesiac dookola! Myslím, že nikoho neprekvapí, že cesta po nemeckých diaľniciach tiež nestála za reč. Neobmedzený rýchlostný limit bol pre naše autíčko len nočná mora. Karavanisti vracajúci sa z chorvátska či cestári, ktorí spoločne svorne zaplnili každú cestu, bola zase nočná mora pre nás. Nehovoriac o tom, že cez Nemecko sa ide len 200 kilometrov rovno, potom mierne doprava a ďalších 300 kilometrov rovno. To vo vás skutočne nezanechá silný dojem. Ale ako ostatne všetko, zvládli sme to. Po tejto úmornej ceste nás v Dánsku pre istotu privítalo oveľa úmornejšie počasie. Nemeckých letných 27 stupňov rázom vystriedalo dánskych rezkých 18. K tomu ako bonus silný dážď, vietor a hmla. Pôvodný plán bol, že po príchode do Dánska nájdeme pekné miesto, kde si spravíme konečne normálne jedlo, rozložíme stany a poriadne si oddýchneme. Počasie však ničomu z toho neodpovedalo. Riadne unavených a hladných nás hneď prepadla panika. Zľakli sme sa, že takéto počasie nás bude sprevádzať celú dobu a nevydržíme na ceste ani zlomok z pôvodného plánu. Zhodli sme sa, že za takýchto podmienok nemá cenu sa nikde vybaľovať a najlepšie bude pokračovať v jazde modliac sa za lepšie počasie.  Akoby zázrakom do hodiny dážď ustal a hmlu vystriedalo slnko. Zastavili sme hneď na prvom odpočívadle, využili výhody plynovej bomby a ihneď si spravili poriadnu kávu a napácované mäso z domu. Trošku sme nechápali, ako je možné, že miestny chodia v krátkych tričkách a kraťasoch, zatiaľ čo my mrzneme navlečení v snáď všetkom oblečení čo máme. A nepomáhala ani slivovica.

 

Zaliezli sme sa teda zohriať do stanu. Nevedeli sme sa dočkať ďalšieho dňa, kedy sa už konečne dostaneme do Nórska. Ráno nás opäť zobudil dážď. Pobalili sme teda rýchlo stany, spravili si malé raňajky a vydali sa do prístavu Hirtshals, odkiaľ mal večer vyrážať náš trajekt do Nórskeho Kristiansandu. Keď sme dorazili do prístavu, oznámili nám, že náš trajekt bol zrušený. Mali sme ísť totiž malou „Fjordskou mačkou“ a tá si na päť metrové vlny ani z ďaleka netrúfala. Našu rezerváciu nám teda presunuli na ďalší deň ráno s jedinou zmenou. Nepôjdeme do Kristiansandu ale do Langesundu.

 

 

Bola to pre nás zbytočná časová strata, ale nemali sme na výber. Keďže bolo všade zakázané stanovanie, noc sme strávili v krásnom kempe neďaleko prístavu. Recepčný na nás videl, že asi nemáme peniažkov nazvyš. Odporučil nám „family showers“ kde sa môžeme vysprchovať kľudne vo dvojici a prístup na wifi nám dal zadarmo. Večer sme si stihli zájsť už len na pláž. Na kúpanie to síce nebolo ani zďaleka, ale atmosféra tam bola skvelá.

 

 

Ráno sme totiž museli byť skoro pripravení, check-in na trajekt bol len do 8.00hod. Všetko išlo podľa plánu,  o 7.00hod sme už sedeli všetci v aute pripravení vyraziť. Keď tu zrazu, všetkým nám poriadne zdvihlo naše autíčko nízky ranný tlak. Neštartuje! Baterka je úplne vybitá. Pred odjazdom sme ho podrobili slušnej prehliadke a servisu, ale na baterku sa akosi zabudlo. Mali sme necelú hodinu na to, aby sme sa dostali na trajekt. Čas sa zrazu začal rátať na sekundy. Zohnať štartovacie káble, naštartovať auto, nájsť recepčného, zaplatiť kemp. Všetko sa nám to podarilo nesmierne rýchlo. Na naše šťastie neďaleko kempovala partia Belgičanov smerujúcich na Island. Ako jedny z mála nespali a mali dokonca aj štartovacie káble. Veľký stan, ktorý mali postavený okolo auta zbalili snáď sa minútu a ihneď nám bežali na pomoc. Vôbec sa nehnevali, že ho museli kvôli nám zbaliť, vraveli že aj tak zanedlho pôjdu na trajekt aj oni. Stihli si aj zavtipkovať, že tak rýchlo ho ešte nikdy nezbalili. Ihneď boli pri našom aute, prepojili sme baterky a s veľkým očakávaním skúsili naštartovať. Avšak, nič! To už sme sa fakt začali báť. Skúsili sme zapojiť ešte ich väčšiu záložnú batériu. Tá už našťastie zabrala a naštartovali sme. To sme si ale všetci vydýchli. Belgický záchranci nám zaželali veľa šťastia a ponáhľali sme sa na trajekt. Prístav bol od kempu vzdialený zhruba dva kilometre. To bolo na jednej strane výborné, nemali sme problém prísť včas. Čo nás však trápilo viac, bola otázka, či sa nám baterka stihne na takej krátkej ceste dostatočne dobiť. Prišli sme do prístavu, zaradili sa do fronty, vypli motor. Ostávalo nám už len dúfať, že naštartujeme a dostaneme sa na trajekt. Počas čakania vo fronte sme si na odľahčenie vyhliadli zopár áut, ktoré by mohli mať štartovacie káble a prípadne by nás opäť zachránili. Našťastie sa scenár už neopakoval a na trajekt sme sa v pohode dostali. Otázku samozrejme zostávalo či sa dostaneme aj z trajektu. To nám však už bolo viac menej jedno. Pri najhoršom auto z trajektu vytlačíme ale do Nórska sa proste dostaneme!

 

 

Na trajekte sa nám podarilo obsadiť skvelé miesta. Rovno na špici lode s tým najlepším výhľadom na more. Hneď ako sme vyplávali, naše zelené tváre vraveli o opaku. More od večera neutíchlo, kapitán nás varoval pred päť metrovými vlnami. Rýchlo sme sa vydali hľadať sáčky a miesto, kde sa naše žalúdky budú cítiť aspoň o trochu príjemnejšie. A to sme si na začiatku z tých sáčkov robili ohromnú srandu! Náš trajekt sa behom chvíľky premenil na obrovský kolotoč plný bledých g*cajúcih dobrodruhov. Po troch hodinách poriadnej „jízdy“ sme nad morskou chorobou vyhrali. Našim tváram sa vrátila zdravá farba a zvyšnú hodinu sme si užívali výhľad na rozbúrené more a čoraz viac sa približujúce Nórsko. Po štyroch a pol hodinách na mori sme konečne dosiahli na pevninu. Vytúžené Nórsko. Trošku nás pred vstupom do krajiny vycvičil miestny colný fešák. Všetky nemecké karavany s úsmevom posielal cez colnicu, keď tu zbadal nás. Veľmi zvláštny výraz mu pristál na tvári, keď uvidel malé auto natlačené vecami a ľuďmi so značkou neznámej krajiny. Neváhal a pristavil si nás na slovíčko. Keď sme mu povedali, že sme zo Slovenska, neskrýval prekvapenie. Netušiac kde sa tá zvláštna krajina nachádza sa nás ešte opýtal prečo sme vlastne tu. Hneď sme na neho vysypali všetky fjordy, kopce a národné parky, ktoré máme v pláne navštíviť. Myslím, že o mnohých asi ani netušil, že sa v Nórsku nachádzajú. Poslal nás teda radšej rýchlo ďalej. „Konečne sme tu!“. Všetci sme boli nesmierne nadšený. Po dlhých troch dňoch sme sa konečne dostali na začiatok nášho veľkého tripu. Milo nás prekvapilo aktuálne veľmi príjemné slnečné počasie. Naše letné dobrodružstvo sa teda mohlo začať!